‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎A koby to bolo včera, čo som si balil zopár tašiek s oblečením na prázdniny k starej mame... Aby bolo jasné.. Nechcel som tam vôbec ísť, keby nebolo mojej mamy, ktorá sa už nedokázala na mňa pozerať, ako podľa nej si neužívam prázdniny..
Najprv som sa rozhodol, že o tomto nebudem písať a ani nikomu hovoriť. Každý by ma len vysmial, hovorili by, že som paranoidný, ale jedno viem naisto, nezdalo sa mi to, som presvedčený, že sa to stalo. Škoda, že nemám nikoho pri sebe, kto by mi veril.
‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‎‎‎‎Nestihol som ani napísať mojim kamarátom, že odchádzam na nejakú dobu preč. Mama zavelila, že sa mám zbaliť a idem babke, a že si mám dať od týchto blbostí pauzu.. Teda.. Podľa nej sú to blbosti (snáď z toho raz vyrastiem). Pribalil som si pre istotu aj slúchadlá a MP3 prehrávač. S tým našťastie mama problém nemala. Predsa len vedela, ako na tom babka je a že tam moc záživné prostredie nie je. Je zvyknutá na pevnú linku a jej obľúbené programy, ktoré bežia v telke. Babka žije od nášho mesta dosť ďaleko, cca 150km preto sa nevidíme tak často. Bol som rád za odvoz, predsa len sa chceli s ňou po dlhšej dobe vidieť. Už sa blížime k dedinke, kde býva. V očiach som si premietal, ako strávim polovicu prázdnin u babky. Nevedel som, čo si mám o tom myslieť. Jediným svetlým bodom tu bolo to, že tu boli aj mladí ľudia, tak v mojom veku, čiže nebudem trčať len doma. Možno si tu nájdem dobrých kamarátov.
‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎Ani som sa nenazdal a už sme pred náhodou zachovalým domom. Nakoniec mám z toho dobrý pocit, trocha zakúsim aj život mimo hier, kamarátov, možno sa niečo naučím.. Vždy som chcel vedieť variť, na to je babka expert, ale priznajme si.. Ktorá nie..
Zatiaľ čo sa objímajú moji rodičia s babkou, ja len pozdravím a idem hneď do mojej izby, ktorá mi bola vždy daná.
Počkať.. Musel som sa zastaviť.. Na stole v predsieni som videl noviny, ktoré vydávala obec, v ktorej babka žije. Pravdepodobne si tie noviny ešte nečítala, pretože by nedovolila, aby som šiel k nej na prázdniny, keď sa stalo toto. Ako vidím, noviny sú z dnešného dňa. Na titulnej strane je napísané "Nevysvetliteľná záhada vo Varkove!", ktorá sa stala tento týždeň. S celkom vážnym pohľadom vstupujem do izby a namiesto vybaľovania si o tom prečítam viacej. Píše sa tam konkrétne o 14 ročnej Lucii. Správy uvádzajú, že dievča malo okolo druhej hodiny poobede vstúpiť do miestnej hory, ktorá je neďaleko. Nezvestnosť nahlásila jej mama po tom, ako sa nevrátila ani po večeri domov..
‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎Nechcel som sa tým zaoberať, ale čítanie ma pohltilo tak, že som začal čítať do konca. Správy ďalej uvádzajú, že podľa dostupných informácií, ktoré nazhromaždila za tak krátky čas polícia, najmä zo zdrojov jej blízkych sa toto dievča naposledy videlo s jej kamarátkou Denisou. Boli dohodnuté, že pôjdu spolu na menšiu prechádzku. Bezpečnostné kamery nainštalované na budove supermarketu pri tejto hore zaznamenali obe dievčatá, ako vstupujú do nej. Samozrejme vám tak poviem, žeby na tom nebolo nič divné a bol som za to, že ľudia sa strácajú denne. Avšak ďalšie overené informácie ma šokovali. Druhé dievča bolo údajne celý deň doma. Keď si to chceli vyšetrovatelia overiť, pomohla im bezpečnostná kamera vnútri domu a tiež vonku, ktorú si nainštalovala rodina dievčaťa už dávnejšie. Podľa záznamu dievča skutočne nevyšlo z domu, no na bezpečnostných kamerách pri supermarkete oné dievča bolo, potvrdené to bolo vyšetrovateľmi, rodinou dievčaťa a dokonca aj dievčaťom samotným. Oblečenie dievčaťa na kamere sa zhodovalo s reálnym dievčaťom. Polícia nakrátko na to spustila pátranie a všetky vstupy do hory uzavreli.
Noviny som zahodil, aby sa babka zbytočne nebála, má svoj vek a nechcem, aby sa jej niečo stalo. Začal som sa vybaľovať a zatiaľ som si obzrel svoju izbu. Krásne voňala a bolo to tam vcelku útulné. Mamka s tatkom odišli a zostal som s babkou sám doma. Ako inak, navarené bolo kopu a ja som sa mohol pustiť do jedla. Babka navarila slepačiu polievku a špenát s vajcom a zemiakovou kašou. Celkom som si pochutnal. Celý deň som nad tými správami rozmýšľal, aj keď som to chcel vypustiť z hlavy. Nakoniec som sa spýtal babky ohľadom tej hory. Patrí medzi najstarších obyvateľov tejto obce. "Prečo ťa to zaujíma Lukáško?" spýtala sa zvedavo.
"Počul som o nej, že sú tam veľmi dobré prechádzky."
Nastalo ticho a babka sa zahľadela dole do zeme. Vedel som, že niečo nie je v poriadku. Spýtal som sa jej ešte raz. "Čo je na tej hore tak zaujímavé?" Len ťažko mi odpovedala..
,,Vieš.. Žijem tu už viac ako 60 rokov, žijem tu od narodenia a tento dom mi prenechali moji rodičia." rozprávala pomaly..
Bál som sa, že začne rozprávať o dedkovi, nikdy sa nezmierila s jeho smrťou..
,,Mala som veľmi dobrú kamarátku, mala som 17 rokov a ona 16, volala sa Aria. Chodili sme pravidelne do prírody, bavili sme sa, boli sme vtedy mladí... Užívali sme si život, neriešili sme vtedy nič a rovnako sme aj na to doplatili. Je mi to ťažké takto hovoriť a možno ma budeš pokladať za blázna, ale keď moji rodičia v jeden deň odišli k starej mame jej pomôcť, tak som sa rozhodla obvolať mojich kamarátov. Bola medzi nimi aj Aria. Mali sme vtedy iné zábavy, nemali sme počítače a tie internety alebo ako sa to volá.. Rozhodli sme sa, že sa zabavíme, preto sme si sadli do kruhu a.. Navrhla som, že skúsime vyvolávať duchov. V podkroví sme mali špiritistickú tabuľku a doteraz neviem, prečo sme ju tam mali. Zrejme to ostalo po predchádzajúcich majiteľov tohto domu.
Moc sa im do toho nechcelo, ich strach bol až príliš vidieť, ale ja som sa hrdinsky zatvárila, že sa ničoho nebojím a tak som presvedčila aj ostatných. Začali sme s mojím bývalým susedom, ktorý umrel pred dvadsiatimi rokmi na vojne. Počula som o ňom len od mojich rodičov, ktorí tu žili a poznali ho. Keď sa šípka hýbala, tak sme sa začali jeden druhého navzájom obviňovať, že nás chcú len vystrašiť a preto s ňou hýbu. Keď každý úprimne priznal, že s ňou nehýbe, tak ani mne nebolo všetko jedno. Po pár položených otázkach, sme tabuľku zaniesli na podkrovie. Išli sme viacerí, pretože aj ja som sa bála. Nič zvláštne sa nedialo. Celí vystrašení išli všetci domov a nechali ma samú. Nehnevala som sa, pretože ten večer bol naozaj desivý. Ani nevieš, ako som bola vystrašená, ale nejako som zaspala na pohovke v obývačke. Po zobudení som si všimla, že som mala tri škrabance na pravom lakti. Nejako som to neriešila a povedala som si, že som sa zrejme poškriabala ešte včera. Celý deň som sa bála stretnúť s kamarátmi. Dúfala som, že nikto o tom nebude rozprávať. Zrazu prišli rodičia, našťastie som upratala po včerajšku všetok bordel a ničoho si nevšimli. Čo ma prekvapilo bolo to, že prvé slová mojich rodičov bolo to, že cítia vôňu, ktorá im pripomína nášho bývalého suseda. Myslela som si, že sa mi to len sníva, veď ten včerajšok.. To nič nebolo! Zrejme som sa mýlila. Ďalší deň ráno zaklopali miestni žandári na dvere domu. Chceli so mnou rozprávať. Povedali mi, že v hore, na ktorú sa pýtaš nahlásili nezvestnú osobu. Povedali jedno meno.. Aria. Ihneď som si spomenula na predvčerajší deň, kedy sme vyvolávali duchov. Podľa svedkov ma videli ostatní spoluobčania včera poobede vchádzať do hory s Ariou. Poprela som všetky obvinenia a rodičia si ma zastali, že som celý deň bola len doma a z domu som nevyšla. Avšak podľa viacerých ma videli vchádzať do hory. Myslela som si, že mi chcú spraviť problémy. Podľa rodiny stratenej kamarátky som sa mala dohodnúť s ňou hodinu predtým, že pôjdeme von. Bola to totálna lož, bola som celý čas doma a myslela som si, že si každý vymýšľa alebo im jednoducho preplo.. Ničomu som nerozumela. Našťastie môj strýko mal dôležité postavenie v polícii a vďaka nemu boli stiahnuté všetky podozrenia a obvinenia na mňa. O dva týždne neskôr bola Aria nájdená mŕtva pri vstupe do hory. Horu uzavreli na dlhých 30 rokov. Neskôr ju nový starosta obce opäť otvoril a dúfal, že sa situácia nezopakuje. Starosta obce, ktorý úradoval počas tohto prípadu celý prípad ututlal a uviedol že išlo o samovraždu. V skutočnosti z informácii môjho strýka nešlo o samovraždu, ale o násilné zabitie a zmrzačenie tela. To sa však na verejnosť dostať nemohlo, pretože nikto nechcel, aby sa spravilo zlé meno obci. Do konca života si to budem vyčítať, že to bolo kvôli mne a mojej zvedavosti s duchovnými vecami.. Doteraz si neviem vysvetliť, ako ma mohli miestni obyvatelia vidieť ako vstupujem do tej hory, keď som bola celý čas doma!"
‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎‏‏‎ ‎Babku som nechal oddychovať, ale zároveň som si bol vedomý, že sa zopakovala znovu história spred 60 rokov. Ide o nejakého démona, ktorý napodobňuje ľudí? Sám som sa zaujímal o tieto veci a keby nebolo babky a jej zážitku s jej kamarátkou a novín, kde sa popisuje celkom podobná situácia, asi by som vyskúšal to isté. Otázkou znie, kto by potom zomrel z mojich blízkych?


Pokračovanie nabudúce...